Samurajovia, nindžovia a tate na javisku

Kto boli samurajovia

Samurajovia boli profesionálna bojová vrstva predindustriálneho Japonska, vazali slúžiaci svojim pánom. Od detstva sa cvičili v šerme, lukostreľbe a jazde na koni a študovali aj literatúru a kaligrafiu. Za šógunátu Tokugawa premenil dlhý mier bojový stav na dedičný status a administratívnu vrstvu a mnohí samurajovia pracovali ako úradníci, policajti alebo učitelia. Po reformách Meidži prišli o dôchodky a výsady, ktoré túto vrstvu definovali, vrátane práva nosiť meče.

Meč za opaskom

Krátka, ľahká katana sa objavila v období Nanboku-čó a postupne sa stala bežnejšou než dlhšia a ťažšia tači. Zákon z roku 1629 nariaďoval samurajom v službe nosiť dva meče a na konci éry Tokugawa sa tento pár stal skôr symbolom postavenia než zbraňou každodenného použitia. Tači, ktorá sa v boji stala nepraktickou, sa uchovávala ako symbol autority, ktorý nosili vysokopostavení samurajovia, a práve túto symboliku si dodnes požičiava scénický kostým.

Nindžovia: špióni, nie zabijaci

Nindža, alebo šinobi, bol špión a infiltrátor v predmodernom Japonsku a existuje len málo dôkazov, že nindžovia boli zabijaci. Počas nepokojov obdobia Sengoku vytvorili roľnícki bojovníci v provincii Iga a susednom okrese Koka ligy na sebaobranu a predávali svoje služby ako žoldnieri a špióni. Po založení šógunátu Tokugawa v 17. storočí zmizli z dohľadu. Celý čierny kostým a vrhacia hviezda prišli neskôr, z divadla Edo, kde čierna kopírovala oblečenie kulisákov, ktorých malo publikum ignorovať.

Čo znamená tate

Tate, písané znakmi pre zabíjanie a formovanie, je technika scénického boja holými rukami alebo zbraňami na javisku, vo filme a v televízii. Používa sa najmä v historických drámach. Termín sa zvyčajne odvodzuje od vodcu súboru Shinkokugeki Sawadu Šódžiróa a od hry prvýkrát uvedenej v roku 1921 a od roku 1936 sa začal čítať ako tate. Japonské zdroje ho prirovnávajú k západnému scénickému boju: cieľom je súboj, ktorý vyzerá skutočne, no zostáva bezpečný pre všetkých.

Na čo sa sústrediť

V choreograficky pripravenom súboji je každý pohyb, krok a reakcia naplánované, takže umenie spočíva v tom, ako vierohodne tento plán pôsobí. Sledujte, ako reaguje ten, koho zasiahli, rovnako ako ten, kto sa oháňa, a ako sa mení tempo medzi duelom a davovou scénou. Predstavenie má aj živú hudbu, takže vnímajte, ako sú súboje a tance podfarbené hudbou. Nič z toho si nevyžaduje japončinu. Predstavenie v areáli Kanda Myodžin nemá dialógy, ktoré by ste museli sledovať, a jeho samurajské a nindžovské rutiny rozprávajú pohybom.

Kam predstavenie zapadá

Predstavenie spája samurajský šerm, nindžovskú akciu, tradičný tanec a japonskú hudbu v príbehoch čerpaných z legiend. Patrí do dlhej línie japonskej historickej drámy, nie do výučby dejepisu. Príďte kvôli choreografii a prostrediu a zvyšok berte ako divadlo. Ak chcete poznať legendu, z ktorej vychádza jeho hlavná kapitola, sprievodca o Tairu no Masakadovi ju pokrýva a rezervačný sprievodca vysvetľuje balíky.

Čítajte ďalej: Taira no Masakado: rebel svätyne